Z teologického hľadiska Katolíckej cirkvi zjavenie Panny Márie nie je najvyšší stupeň milosti.

Z hľadiska mystickej teológie (najmä podľa klasického rozdelenia, ktoré spracovali sv. Terézia od Avily, sv. Ján od Kríža a neskôr teológovia ako Adolphe Tanquerey alebo Réginald Garrigou-Lagrange) sa zjavenia Panny Márie nachádzajú na najnižšom stupni mystických milostí.

I keď sú mariánske zjavenia vnímané ako mimoriadny dar a prejav Božej priazne, v hierarchii milostí stoja nižšie než dary, ktoré sú dostupné každému veriacemu prostredníctvom sviatostí.

Žiadne vizionárske videnie sa nevyrovná hodnote prijatia Eucharistie alebo svätej spovede, kde človek prijíma samotného Boha a jeho posväcujúcu milosť priamo.

Zjavenia sú len „pomocným svetlom“ na ceste viery, zatiaľ čo sviatosti sú samotným zdrojom života.

o LOKUCII A ZJAVENI

Z hľadiska náuky o mimoriadnych javoch ide o milosti darované zadarmo (gratia gratis data), ktoré neslúžia na osobnú svätosť príjemcu, ale ako prorocký hlas pre povzbudenie Cirkvi. Katolícka teológia však medzi nimi rozlišuje spôsob prenosu (videnie vs. počutie) a stupeň cirkevného schválenia.

Keďže mimoriadne javy (ako sú zjavenia, videnia alebo vnútorné hlasy) patria v teologickej hierarchii na nižšie stupne, existuje celá škála milostí, ktoré ich ďaleko prevyšujú. Katolícka teológia ich delí podľa dôležitosti pre spásu a stupňa spojenia s Bohom.

• Mariánske zjavenia sú vonkajšie charizmy: Teológia ich nazýva charizmami pre dobro iných. To znamená, že človek, ktorý vidí Pannu Máriu, nedostáva tento dar preto, že by bol najsvätejší na svete. Boh si ho vyberá ako „poštára“, ktorý má odovzdať odkaz svetu (ako napríklad sv. Bernadeta v Lurdoch alebo deti vo Fatime). Samotný zážitok videnia človeka automaticky nespasí.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Nikto sa v Katolíckej cirkvi nemôže len tak slobodne nazvať vizionárom.

Toto pomenovanie podlieha prísnej kánonickej kontrole.

Dikastérium pre náuku viery má veľmi prísne a explicitné NOVÉ pravidlá,

ktoré zásadne obmedzujú to, kto a za akých podmienok sa môže verejne označovať za vizionára.

V oficiálnych textoch sa používa pojem „údajný vizionár“ alebo „domnelý vizionár“.

• Žiadne samovyhlásenie: Nikto nemá právo sám seba verejne vyhlásiť za „vizionára“ a pod týmto titulom šíriť posolstvá, prednášať alebo publikovať knihy.
• Právo Cirkvi: Pokiaľ daný jav nebol oficiálne preskúmaný komisiou a schválený biskupom, akékoľvek verejné pripisovanie si statusu vizionára sa považuje za porušenie cirkevnej disciplíny.

• Zmena vatikánskej doktríny: Podľa pravidiel už ani samotný diecézny biskup nemá právomoc vyhlásiť, že nejaký človek je skutočným vizionárom a že jeho videnia sú stopercentne nadprirodzené (constat de supernaturalitate).
• Toto právo si vyhradil výhradne pápež.
• Dôsledok: Všetci žijúci alebo neoverení ľudia s videniami sú z pohľadu práva Cirkvi zásadne označovaní len ako „údajní vizionári“. Cirkev tým chráni veriacich pred tým, aby si niekto privlastňoval neomylnú autoritu.

• Psychická labilita alebo choroba: Ak sú videnia prejavom autosugescie, halucinácií alebo psychických porúch.
• Túžba po moci a uznaní: Ak domnelý vizionár buduje svoje „JA“, vyžaduje od ľudí obdiv, poslušnosť alebo sa pokúša ovládať ich svedomie.
• Finančný profit: Ak hľadá osobný alebo ekonomický prospech, organizuje neschválené zbierky či predáva predmety spojené s „videniami“.

• Ak údajný vizionár vo svojich textoch napáda kňazov, biskupov, spochybňuje učenie Cirkvi alebo vyvoláva v spoločenstve nepokoj a rozkol, automaticky stráca status dôveryhodnej osoby.
• Takéto prejavy Cirkev vníma ako priamy dôkaz, že daný duch nepochádza od Boha, ale z pýchy alebo zraneného ľudského ega.